”Ty si vedel, kam ideš, však?” To je snáď veta, ktorá najviac rozčuľuje zelenoušých, čerstvo vyštudovaných lekárov, ako som ja. V poslednej dobe moji príbuzní a priatelia hovoria vyššie uvedené so závideniahodnou pravidelnosťou. A nie, nesťažoval som sa im na ťažké štúdium, ani na plat, o ktorom sa dá povedať, že je na bežného lekára dosť nízky. Ku koncu vysokoškolského štúdia som sa s tým všetkým zmieril a dobre som si uvedomoval aj negatíva práce, v ktorej som plánoval stráviť najbližšie roky. Ale priznám sa, že niektoré veci som nevedel, keď som začal cvičiť, no ako sa ukázalo, odvtedy ich nedokážem pochopiť.
Osemročný chlapec vyskočí z okna bytu na druhom poschodí, pretože mu to hovorí „hlas zvnútra“. Zlomená panva, prasknutá slezina, resuscitácia, niekoľkohodinové operácie, dlhá rekonvalescencia, len v titulkoch. Je jasné, že chlapec je postihnutý. Vedeli rodičia, že ich dieťa má psychické problémy? Bolo však dieťa ponechané bez dozoru? Viackrát im bolo ponúknuté, aby dieťa vyšetrili u psychiatra, ale čo by tým myslel odborník? „Náš syn sa len tak šantil, prečo by potreboval psychiatra? Náš syn nie je blázon! A vôbec sme nevedeli, že sa to môže stať!”
Šesťdesiatročný muž sa sťažuje, že sa mu „rana“ na ruke nechce zahojiť. Z tejto „rany“ už vlastne prerástol obrovský vred, ktorý vždy bolel a občas z neho vytekala krv, ktorá očividne zanechávala škvrnu na oblečení. Už je to tretí rok… Polhodinové presviedčanie o potrebe ošetrovania „rany“ onkológom pacient len s núteným úsmevom kvitoval, ale keď mu povedali, že má okamžite ísť do ambulancie na druhom. na strane mesta, jeho tvár sa rozšírila a povedal: ”Myslel som, že som prišiel pred smenou, dajú mi masť, obviažu ranu a máme hotovo.” Urazený, že sme ho hneď nevyliečili, zabuchne dvere a vyrúti sa preč. O tri roky neskôr som spoznal tohto muža ako pacienta v jednej z nemocníc…
Táto slečna a jej deväťmesačné dieťa sú po približne pol roku už druhýkrát „hosťami“ ústavného zariadenia. Dieťa trpí hydrocefalom. Toto je tiež známe ako hydrocefalus. Hlava dieťaťa má už veľkosť futbalovej lopty a zo záznamov vyplýva, že mozgová kôra prakticky zmizla. Jeden z kolegov nám, „zeleným ušiakom“ rozpráva, ako pred pol rokom žiadal a prosil matku, aby operáciu vykonala, no ona odmietla. ako prečo? ”Povedali, že dieťa aj tak zomrie, nemáme mu spôsobovať extra bolesť operáciou.” A kto je ”povedali”? Žena od vedľa! Samozrejme, sused vie vždy viac ako detský neurochirurg s niekoľkoročným vysokoškolským vzdelaním…
Encefalitída tohto desaťročného dievčaťa mala vážne komplikácie: nemôže hovoriť, nemôže chodiť ani hýbať rukami a močenie je nekontrolované. Pred dvoma rokmi matka opakovane odmietla hospitalizáciu dieťaťa, teraz bojuje s ľuďmi v čakárni, pretože jej dcéra má záchvaty pri všetkých možných zvukoch, dokonca aj pri škrípaní dverí čakárne. Áno, aj malej predpísali antikonvulzíva, áno, vysvetlili rodičom, na čo sú a ako fungujú, áno, dali aj najavo, že ich treba brať. So svojím dievčatkom to však stále nezniesla. ako prečo? ”Pretože sa mi nepáčilo tvoje dávkovanie.”
Štyridsaťtriročná žena leží na oddelení plastickej chirurgie popálenín už dva mesiace. Ľavé rameno sa mu už asi nikdy nepodarí poriadne ohnúť, skaza spôsobená popáleninou na tele je taká veľká, že je takmer nevyspytateľná, že sa takmer päť dní snažil liečiť. Nie že by okamžite vyhľadal odbornú pomoc, ale ”bolelo to tak, že v nemocnici naozaj nechcel zostať a aj tak je nemocnica ďaleko od jeho domu.” Masť, ktorú kúpili v ponuke nejakého „curuzsló“, by použil aj teraz, keby si to jeho príbuzní včas nevšimli.
Myslíte si, že takéto príbehy sa stávajú zriedka? Zapísal som si len tie, ktoré si pamätám najlepšie. Ale úprimne! Vo všetkých vyššie uvedených prípadoch lekári (môžem to potvrdiť, keďže som tam bol osobne) podrobne, dôkladne a zrozumiteľne vysvetlili príčinu ich stavu a ochorenia pacientom a ich príbuzným. Okrem toho im boli odporučené vhodné možnosti liečby a boli (znova) upozornení, že ak liečbu odmietnu, budú čeliť rizikám a následkom. Áno, ktorý tam bol! Snažili sme sa presviedčať, prosiť, prosiť, skoro prosiť, hlavne keď išlo o deti, bezvýsledne. A to všetko bez akejkoľvek hrubosti, dôvernosti či nepochopiteľnej profesionality. Počas liečby boli všetci ľudia v rozhodovacích pozíciách dospelí, vzdelaní ľudia, ktorí boli pri rozhodovaní v stave úplnej zodpovednosti.
Z času na čas, keď sa stretávam s ľudskou hlúposťou, nezrelosťou, len s nádejou na šťastie, totálnym opovrhnutím, ktoré je nami namierené, ignorovaním našich lekárskych rád, bezpečnostných opatrení a zdravého rozumu, sa pýtam: prečo to že každý robí pre svoje zdravie?
Prečo vy, dospelí, vymýšľate smiešne výhovorky, že „nemôžem ísť (na liečenie, vyšetrenie), lebo pracujem“ alebo „bývam príliš ďaleko“ alebo „teraz som na inej zmene. ”. To všetko, keď ide o zdravie daného jedinca. Je známe klišé, že zdravie je najdrahší poklad.
Prečo ja, ktorý sa k vám prihováram priateľským tónom, pýtam sa na váš názor a aký je váš návrh ohľadom liečby danej choroby, narážam na tie sarkastické úsmevy starších dám, doplnené o také veci ako „syn môj, ty stále potrebujem veľa naučiť sa ma vzdelávať“ alebo „no, čo sa týka môjho srdca, algopirín tiež pomáha, však?“
Čím to je, že zdraví muži, keď sa dopočujú, že by som ich poslal na urologické vyšetrenie, či dokonca vyšetrenie prostaty, prevracajú očami a hovoria „to je pod moju ľudskú dôstojnosť“ alebo sa smejú ako tínedžeri (a rovnako ako v prvom prípade , odmietnuť niekam ísť)?
Prečo sa nikto neriadi lekárskymi radami, ktoré neobsahujú veľa, iba tri body, aby ho v nasledujúcom týždni trikrát zavolali a vyzvali, pretože aj keď som jasne zakázal konzumáciu alkoholu alebo jedenie pečienky mäso, ”Ale pán doktor, veď sú prázdniny, nemôže si človek hneď dať čo chce?”
Čím to je, že rady susedov (najmä rady od tety Erzsi, ktorá býva na treťom schodisku z pochybného zdroja) nájdu otvorené uši bez akýchkoľvek námietok a pochybností, ale keď sa ja, profesionál, pokúsim niečo poradiť , potom sú tu námietky, nezrozumiteľná kritika, presuny atď.
Ale možno ten menší problém je v tom, že vy, milý pacient, si svoje zdravie vôbec nevážite. Ale ty si za mnou prišiel tretí, piaty, desiaty raz, bez toho, aby si dodržal (zozbieral) čo i len jednu z predpísaných vecí a s patetickým výrazom v tvári si nás nazval ”sintér”, spomenul si ”Hippokratovu prísahu” , alebo ste nám povedali o ”zločincoch v bielych plášťoch”, milé stretnutie s Vami osobne.
Prečo si všetci myslia a očakávajú, že lekári sa musia obávať o zdravie drahého pacienta a pacient sám môže žiť svoj život bez toho, aby pre svoje zdravie urobil čo i len slamku? Prečo je to tak, ľudia?