Tvrdenie, že skutočné šťastie spočíva v nájdení, prijatí a dokonca milovaní samých seba, je klišé. Naša súčasná éra je érou sebaaktualizátorov, tých, ktorí sa odvážia prijať svoju pravú tvár, krásu a dokonca aj svoje chyby, a tých, ktorí vedú kampaň za duševné zdravie. Sama vidím, že v dnešnej dobe sa „marketing“ sebavedomia a zdravého sebavedomia povýšil na úplne novú úroveň. Stačí, ak vojdete do obchodu s oblečením a nápisy na tričkách na nás takmer „povzbudzujú sebavedomie“. ’Si najlepší!’, ’Ži pre dnešok!’, ’Len na láske záleží’, ’Sebadôvera je to najlepšie, čo si môžeš obliecť!’ a mnoho ďalších titulkov, ktoré nás povzbudzujú, aby sme si pri aktualizácii šatníka zapamätali, akú dôležitú úlohu v našich životoch zohráva naše sebavedomie.
Avšak, okrem značkového oblečenia, skutočne nosíme svoje sebavedomie, dávame toľko energie do hľadania a udržiavania nášho vzťahu so sebou samým ako do nákupu perfektného páru topánok alebo kozmetického produktu?
Podľa mňa bohužiaľ vôbec nie. Znie to dobre, že sebavedomie je to najlepšie, čo si môžeme obliecť, no nie je ľahké ho dosiahnuť. Kým sa však bližšie pozrieme na tému sebavedomia a sebalásky, vynára sa otázka: čo pre niekoho skutočne znamená mať sebavedomie?
Môže sa to zdať ako samozrejmá otázka, ale verím, že sebavedomie je oveľa viac ako zverejňovanie desiatok obrázkov nás samých na stránkach sociálnych médií s uštipačným citátom.
Sebadôvera pre mňa znamená prijať samú seba navonok aj vnútorne, svoju životnú situáciu, priznať si chyby, to, že som niekedy omylný a že som si nezvolil správne riešenie. Viem však, že som silná a schopná zmeny, preto nezostanem vo vzťahu, ktorý ma už nerobí šťastnou, na pracovisku, kde nemám pocit, že by som sa vedela profesionálne realizovať a negatívne situácie či zlyhania zvládať so vztýčenou hlavou. Verím, že sebavedomie je skutočne základom všetkého a má vplyv na toľko vecí v našom živote a je s miernym zveličením hnacím motorom nášho života.
Slovo, ktoré pre mňa najviac súvisí so sebavedomím, je odvaha. Pretože na prijatie seba samého potrebujeme veľa odvahy. Vlastniť seba, svoje názory, svoj vzhľad, svoj štýl často znamená ísť proti očakávaniam, ktoré sú na nás kladené.
A ísť proti prúdu nie je jednoduché. nám však môže pomôcť prekonať mnohé ťažkosti a výzvy.
Aká je teda cesta k rozvoju zdravého sebavedomia?
Prvým a najdôležitejším krokom je poznať samých seba. Myslím si, že najťažšie otázky sú tie, ktoré sa zameriavajú na naše vlastné sebapoznanie:
Aké sú moje silné stránky? Kde môžem využiť svoje dobré vlastnosti? Aké sú oblasti, v ktorých sa môžem zlepšiť? A hlavne: čo vlastne chcem? Čo by ťa potešilo? Čo by mi spôsobilo pocit, že môj život je úplný?
Takže, ako dobre sa poznám? Naozaj žijem život, aký som si predstavoval?
Keď som si kládol tieto otázky, často som mal pocit, že sa neviem dostať z jednej do druhej. Prežíval som ťažké obdobie a cítil som, že potrebujem zmenu. Nevedel som však na začiatku presne, ktorú oblasť môjho života ovplyvní zmena, ani čo by som mal zmeniť. Ak sa nepoznáme dostatočne dobre na to, aby sme na vyššie uvedené otázky odpovedali bez povšimnutia, rozhodne stojí za to venovať otázkam veľa času, zamyslieť sa nad myšlienkami, ktoré v nás prebúdzajú, a dať si čas na nájdenie odpovedí. Pretože odpovede sú už v nás, musíme si nájsť čas na ich vytiahnutie.
Aby sa však naše sebapoznanie rozvíjalo,
Musíme čeliť brutálnej úprimnosti. Vrátane našich chýb. Náš vzťah k sebe samým nemôže byť postavený na nepravde a podvode. Je možné, že nie vždy budeme mať pozitívny pohľad na náš život. Môžeme byť priamo vystrašení z toho, čomu čelíme.
Keď sa vrátim k môjmu osobnému príkladu, stretol som sa s tým, že v posledných rokoch som nežil svoj vlastný život. Väčšinou život, v ktorom som sa chcel páčiť každému. Mojim zamestnávateľom, rodičom, partnerovi, spoločnosti, jedným slovom svetu. Z tohto príbehu zostala vynechaná iba jedna osoba. Ja sám. Akosi som zabudol byť sám sebe pravdivý. Pri pohľade späť som za toto uvedomenie zaplatil vysokú cenu a cítil som sa vinný. Dodnes som však vďačná, že som vtedy a vtedy mohla byť súčasťou tej chvíle. Pretože keby som si vtedy neuvedomila, ako veľmi som zanedbávala svoj vzťah k sebe samej, asi by som chcela byť stále niekým iným a nesnažila sa o to, aby som si k sebe vytvorila čo najláskavejší vzťah.
Aj môj osobný príklad je dôkazom toho, že vždy máme možnosť poučiť sa zo svojich neúspechov, ťažkých životných situácií a problémov a urobiť zmeny. Naše sebavedomie možno nie je vrodená sila, no vždy sa dá naučiť a rozvíjať. Okrem toho je to vecou rozhodnutia. Môžeme sa rozhodnúť, ktorú cestu si vyberieme. Môžeme sa tiež rozhodnúť, akí dobrí chceme byť sami so sebou. Toto rozhodnutie za nás neurobí nikto iný.
Ak sa rozhodneme začať pestovať svoj vzťah so sebou samým, stojí za to neustále pestovať tento intímny vzťah. Áno, milovať sa. Cesta k sebadôvere, za sebapoznaním a následným sebaprijatím – keď som sa postavila do tváre svojej plnej panenskej pravde, vrátane strachov, chýb a pozitív, a akceptujem, že toto všetko prispelo k tomu, že som tým, kým som dnes a pozerám sa späť na seba do zrkadla – sa napĺňa v sebaláske. V tomto bode môže ísť o odvahu, pretože je nepravdepodobné, že by sa veľa ľudí odvážilo podstúpiť tento intímny vzťah.
Dôležité však je, že sa nemusím prijímať a milovať. Každý cíti, keď to potrebuje, ale je tiež možné, že životná situácia nás naučí, že je čas nájsť si čas pre seba.
Budovanie sebavedomia je vážna a namáhavá úloha a je možné, že sa na ceste stretneme s prekážkami. Nikdy však nezabúdajme, ako pozitívne môže ovplyvniť naše životy a vzťahy.
Tiež by som to uzavrel klišéovitým výrokom: ’Tí, ktorí milujú seba, sú schopní skutočne milovať aj druhých.’ Toto tvrdenie môžem len potvrdiť, pretože som to zažil nespočetnekrát prostredníctvom svojho osobného príbehu, moje medziľudské vzťahy boli ‚oživené‘ a dodali mi toľko energie, že teraz pomáham ostatným budovať ich sebavedomie.
Anita Barbara Lőrinczyová
koučka pre život a jazyk